Ochorenie srdca a tréning

Vhodné formy pohybovej aktivity patria medzi základné prostriedky komplexnej liečby prakticky všetkých foriem ischemickej choroby srdca, vrátane stavov po bypassových operáciách, katétrových rekanalizačných výkonoch na vencových cievach či dokonca transplantáciách srdca. Výnimkou sú akútne štádiá srdcového infarktu, angíny pectoris, ale aj stavy bezprostredne po operáciách srdcových tepien. Tu však platí osobitný režim a pohybová terapia sa vykonáva pod dohľadom odborne vyškoleného personálu.

Pravidelné telesné zaťaženie vytrvalostného charakteru vedie už po niekoľkých týždňoch k zlepšeniu schopnosti svalových buniek využívať kyslík z pritekajúcej arteriálnej krvi. Za normálnych okolností sa z krvi v svalových kapilárach nevychytáva všetok kyslík naviazaný na hemoglobín v červených krvinkách, takže jeho značná časť sa vracia späť do srdca a pľúc. Pri pravidelnom tréningu sa svalové bunky „naučia“ vychytávať viac kyslíka, takže na zabezpečenie jeho normálneho prísunu stačí nižší prívod krvi. Znamená to, že srdce sa nemusí tak často kontrahovať, čím sa znižuje jeho práca a v konečnom dôsledku i nároky na kyslík. Trénovaný pacient je takto schopný vykonávať rovnako intenzívnu prácu nielen pri nižšej srdcovej frekvencii, ale i pri menej výraznej subjektívnej námahe. Takéto zlepšenie telesnej zdatnosti má veľký význam. Pre mnohých pacientov znamená obnovenie schopnosti vykonávať každodenné aktivity, ktoré sú podmienkou zachovania si samostatnosti. Práve stupeň nezávislosti od okolia je veľmi dôležitým faktorom kvality života.

Po bypassových operáciách sa odporúča začínať s pohybovou rehabilitáciou pod vedením odborného pracovníka, ktorý vie zvoliť primeranú intenzitu zaťaženia. Už od druhého či tretieho dňa po operácii sa začína s dychovými cvičeniami a pohybmi končatín. Postupne sa prechádza ku chôdzi a ďalším aktivitám. V tomto štádiu rekonvalescencie by srdcová frekvencia nemala presiahnuť pokojové hodnoty o viac ako 20–25 úderov za minútu. Znižuje sa tak riziko komplikácií (oveľa zriedkavejších ako sa vo všeobecnosti uvádza). Príčinou ich výskytu býva príliš vysoká intenzita zaťaženia.

Po 6 týždňoch možno začať so systematickým pohybovým tréningom, ktorý by mal pozostávať z aktivít vytrvalostného charakteru vykonávaných veľkými svalovými skupinami (chôdza, pomalý klus, jazda na bicykli), v dĺžke trvania 30 minút 3 až 4 krát týždenne. Srdcová frekvencia by nemala presahovať 30 pulzov hodnoty v pokoji.

Vhodnou alternatívou je i využívanie dnes stále dostupnejších monitorov srdcovej frekvencie. Pri zaťažení treba jednoducho upravovať intenzitu, najčastejšie rýchlosť chôdze, behu, jazdy na bicykli a podobne tak, aby sa hodnoty srdcovej frekvencie udržiavali v požadovanom rozsahu. V tejto súvislosti si treba uvedomiť skutočnosť, že zvýšenie intenzity zaťaženia nevedie k bezprostrednému vzostupu srdcovej frekvencie, ale že sa tak deje až po približne 30 sekundách.

Okrem pohybu vo vonkajšom prostredí je vhodné i zaťaženie na špeciálnych trenažéroch (bicyklové alebo schodové ergometre), ktoré pri súčasnom snímaní srdcovej frekvencie dokážu regulovať intenzitu zaťaženia tak, že frekvencia srdcových sťahov sa udržiava tesne okolo nastavenej úrovne.

Pri systematickom tréningu možno dosiahnuť veľmi dobré výsledky. Dokazuje to celý rad príkladov, kedy pacienti po srdcovom infarkte, či bypassových operáciách boli schopní absolvovať dokonca maratónsku trať.

V posledných rokoch sa v rámci neskoršej fázy rehabilitácie kardiakov odporúčajú pri dodržiavaní určitých zásad aj silové cvičenia. Dôležitá je najmä voľba vhodnej záťaže, ktorá by mala byť taká, aby umožňovala vykonanie 10 až 12 opakovaní pri normálnom dýchaní bez uzatvárania hlasovej štrbiny (tzv. Valsalvovho manévra). Sledovania ukázali, že po správnom rozcvičení nie je pri takto vykonávaných silových cvičeniach riziko komplikácií o nič vyššie ako pri typických aktivitách aeróbneho charakteru.