Životný štýl, disciplína a splnené sny…
Úvod
O pár mesiacov – ak sa mi podarí – budem mat 75 rokov. To je trištvrte storočia, slušná doba aj príležitosť obzrieť sa dozadu na prežitý život. Uvedomiť si čo bolo dôležite a čo menej, tešiť sa že sa cítim stále tak dobre, a som spokojný dá sa povedať so všetkým. Už desaťročia viem že to je náš životný štýl, ktorému vďačím za slušnú postavu, výborný fitness a kondíciu v mojom veku.
Ja som nebol nikdy špičkovy alebo nejaký mimoriadny športovec, ale to čo som robil a hrával v mladosti, hlavne basketbal, volejbal, veslovanie, potom od roku 1957 kulturistiku ktorej som ostal verný až dodnes, všetko som robil vždy s veľkou radosťou. Po oficiálnom uznaní kulturistiky v ČSSR v roku 1964 a mojej krátkej súťažnej činnosti som v roku 1968, po smutných augustových udalostiach, opustil moju domovinu a usadil sa v demokratickom Švajčiarsku. Od začiatku som sa venoval môjmu povolaniu architekta a po krátkej aklimatizačnej dobe som pokračoval aj v kuturistických tréningoch doplnených rôznymi sezónnymi športami ako plávanie, volejbal, tenis a v zime korčuľovanie a lyžovanie.
A tak to išlo donedávna. Teraz s pribúdajucim vekom ostalo kondičné cvičenie s činkami, a sem-tam aj nejaké doplnkové hravé športy, podla zásady že vždy len toľko, aby sa človek cítil stále dobre a nespôsobil si zbytočne bolesti a zranenia…
Čo tým chcem povedať ?
Každý raz príde do veku kedy aj ako vrcholný kulturista prestane sťažiť. Vtedy je dôležite presedlať na voľnejší, ale aktívny životný štýl a čim dlhšie sa ho podari udržiavať, o to dlhšie bude kvalita jeho života na dobrej úrovni.
K správnemu životnému štýlu (podla môjho názoru) patri nielen pekná postava s vypracovaným funkčnym svalstvom, dobrý fitness a tým aj kondícia, ale aj správna životospráva, radosť zo života a schopnosť nájst v každej činnosti pozitívne stránky. Pre mňa však tento životný štýl nepozostával len z tréningovej a dennej disciplíny, ale aj cesty za svojimi cieľmi, ako aj uskutočnenim sna z detstva: cestovať po svete a navštíviť zaujímave a exotické miesta. Aby som si to mohol splniť pracoval som niekedy aj v sobotu a nedeľu, o denných “nadčasoch” ani nehovorím. Za všetko ďakujem práve nášmu životnému štýlu, ktorý ma naučil pevnej disciplíne, ak bolo treba aj odriekaniu a vytrvalej ceste za svojim cieľom. Samozrejme, že ciele sú individuálne, ale dôležite je urobiť všetko na ich dosiahnutie a keď nie inač, tak aj “cesta je cieľom” …
Do M&F online som už napísal desať blogov a keď sa tak pozerám na témy o ktorých som písal, tak sú hlavne z histórie nasej kulturistiky, alebo o jedinečnej suťaži DO FORMY S MUSCLE&FITNESS. Aj v nich som sa vždy podvedome zameral na tzv. “náš životný štýl”, a teraz napíšem niečo čo s nim inak súvisi, lebo k nemu patri aj príjemná zábava a pekne zážitky. Navyše sa môj blog vola “Pohľadnica Juraja Višného” a tak si teraz trochu pospomínam na prijemne zažitky v mojom živote a podelím sa s nimi aj s čitateľmi na niekoľkých pohľadniciach.
Počas vyše 43 rokov prežitých vo Švajčiarsku sme mali skoro od začiatku možnosti veľa cestovať vo voľnom čase, a to po celom svete. Precestovali sme viac ako milión kilometrov a pritom navrstvili vyše sto krajín, na našich cestách sme strávili spolu tri roky mimo Európy. V mnohých krajinách sme boli viackrát, ako napr. na „našich“ obľúbených Maledivskych ostrovoch, kde sme boli 18 krát – spolu vyše 360 krásnych dni pobytu…
Vďaka tomu, že ako architekt som celkom slušne zarábal a moja manželka tiež pracovala, mohli sme si dovoliť skoro plne sa venovať nasnu hlavnému hobby – cestovaniu. Tohoto koníčka som mal už v mojich detských rokoch, síce vtedy len prstom po mape, ale doslova som prežíval dobrodružstva v mnohých obľubených knihách.
Pri planovaní našich ciest po svete nás hlavne zaujímali exotické krajiny, kultúrne pamiatky, tajuplne a záhadné miesta.
Najdlhšia cesta pri našich potulkách svetom bola (cez 60.000 kilometrov) cesta z Zürichu s hlavnými zástavkami v Rio de Janeiro, pri Iguasu vodopádoch, Buenos Aires, Patagónii, Ohňovej zemi, let z Ushuhai nad Antarktídou na Novy Zéland, ďalej do Polynesie na ostrovy Fidži, Cookove ostrovy, Tahiti, Veľkonočný ostrov, Havajské ostrovy, Los Angeles a odtiaľ priamym letom späť do Zürichu.
Keď sme s rodinou spomínali na rôzne príhody z týchto ciest, vždy sme si mysleli že by bolo celkom pekne podeliť sa s našimi dojmami a zažitkami aj s inými ľuďmi ktorých to zaujíma. Po jednej nasej ďalšej zaujímavej ceste sa nás spýtal náš dobrý priateľ Milan Jablonsky z Kanady, že prečo neuverejníme niekde naše fotky, skúsenosti a zážitky z takých zaujímavejších ciest.
Nápad sa nám zapáčil a Milan, vidiac naše nadšenie, navrhol nám elektronicky časopis PRILOZNIK. Dokonca hneď nás aj skontaktoval s jeho vydavateľom Honzom Hurychom v Kanade, a zakrátko vznikla veľmi produktívna a prijemná spolupráca. Jej výsledkom boli dva seriály, a to „Spomienky na naše potulky svetom“ a „Mesta sveta“, ktoré vychádzali na pokračovanie. Pre všetkych záujemcov sú prístupné ako .pdf na adrese
„Spomienky na naše potulky svetom“ 1. a 2. diel
http://hurontaria.baf.cz/BETA/spomienkya.pdf
http://hurontaria.baf.cz/BETA/spomienkyb.pdf
„Mesta sveta“
http://hurontaria.baf.cz/BETA/mestaa.pdf
Na ukážku pripájam nižšie začiatok kapitoly o nastavene na Veľkonočnom ostrove. Zároveň by som sa rad omluvil za našu Slovenčinu a slovosled, ale texty nám nikto neupravoval. Myslím si že napriek tomu je to zrozumiteľne 😉
Lúčim sa so srdečnými pozdravmi a všetkým ktorí sa snažia žit « našim » životným štýlom prajem splnenie ich zaujímavých a smelo vytyčenych cieľov.
Juraj Visny
Velkonocny ostrov – Rapa Nui
Poobedie pred odletom z Tahiti sme strávili kúpaním, leňošením a večeru pri peknom tanečnom programe hula – tanečníc.
Neskoro večer nás odviezli na letisko, kde sme pokračovali konečne na dlho očakávaný Veškonočny ostrov, ktorí Polynesania nazyvajú Rapa Nui. To je moja veľká tužba ešte z detských čias navštíviť Velkonocny ostrov a tato túžba konečne prichádzala k uskutočneniu.
Po šiestich hodinách letu, objavil sa na horizonte úzky pruh zeme, ktorý sa veľmi rýchlo približoval. Ako sme sa blížili k ostrovu nastal medzi cestujúcimi rozruch pri okienkach a fotoaparáty cvakali o sto šest, u niektorých dokonca aj blesky. Ja som filmoval s videokamerou, ale napriek teleobjektívu obrovské sochy „moai“, pre ktoré je ostrov svetoznámy, boli len ako malé tmavé bodky v pustej krajine. O malú chvíľu neskoršie sme pristali na letisku Mataveri (postavene až v roku 1967), ktoré nechala NASA pred rokmi predľžiť a patrične vybudovať, tak aby vracajúcemu sa Space Shuttle z vesmíru v pripadne nutnosti tu mohla pristať. Aj tu nás privítali miestne krásavice s pozdravom „kia orana“ (vitajte) a zavesili nám na krk pekne náhrdelníky z husličiek – miesto vencov z kvetín, ktorých tu máju pomenej ako sme neskoršie na ostrove videli. Z celého lietadla nás tu ostalo len pät ľudi a tak po rýchlych formalitách sme vyšli z budovy letiska, kde nás dvoch privítal pán Christian Walter, pôvodom Nemec, ktorý tu žije už od roku 1980 so svojou miestnou manželkou a ich deťmi. Oboznámil sa s dejinami a archeológiou ostrova a stal sa z neho jeden veľmi uznávaný odborník pre Veľkonocny ostrov. Ja som o ňom počul ešte doma pri našich prípravách na tuto cestu a v kútiku srdca sme dúfali, že budeme mat možnosť ho osobne spoznať. To, že nás dokonca on osobne príde privítať na letisko a že nás bude počas celého nášho pobytu na ostrove, po dobu šiestich dni sprevádzať, vysvetľovať a komentovať všetky obhliadky, tak o tom sa nám ani len nesnívalo. Dohodli sme sa s nim na prvú obhliadku na druhu hodinu poobede a že príde pre nás do hotela, ktorého sam pán majiteľ prišiel pre nás na letisko. Rozlúčili sme sa s Christianom a pán majiteľ nás odviezol do svojho hotela na začiatku Hangaroy – jedinej osady tu na ostrove. Prvý hotel tu bol postavený v roku 1971 a vtedy sa tu otvorili aj dvere pre turisticky ruch. Hneď po ubytovaní nás pozvala sama pani majiteľka do jedálne na Schwarzwald tortu a nescafe (vlastne špeciality z nasej krajiny) nebolo to preto, že sme zo Švajčiarska, ale stalo sa to vraj aj ich obľubenou špecialitou.
Po takomto nečakanom privítaní, išli sme sa ešte rýchlo obcerstviť do swimming poolu a už sme sa aj vydali sami na prvú obhliadku do osady Hangaroa, asi 3 km od hotela, popri drsnom pobrežií.
atd. atd. atd…. ak vás zaujíma ako pokračovala naša navšteva na Veľkonočnom ostrove, tak stačí kliknúť na link
http://hurontaria.tripod.com/spomienky/827.htm
alebo na cely seriál :
http://hurontaria.tripod.com/spomienky/index.htm
http://gvisny.0catch.com/mesta/index.htm