Pretrénovanie alebo podtrénovanie?

Problematika pretrénovania patrí obecne k najfrekventovanejším témam v oblasti posilňovacieho tréningu. Hoci je syndróm pretrénovania (SP) v bodybuildingu pomerne častý, zároveň zostáva do značnej miery nepochopený. Mnoho vyspelých kulturistov sa cielene usiluje o tzv. oneskorenú bolesť svalov po tréningu (delayed-onset muscle soreness, DOMS). Keď sa však tento jav u nich zrazu prestane objavovať, nadobudnú presvedčenie, že v tréningu danej svalovej skupiny skrátka neurobili dosť. V dôsledku toho potom vidíme hardcore borcov, ako sa vrhajú do prídavných sérií a opakovaní navyše, zvyšujú frekvenciu tréningov a obmedzujú počet odpočinkových dní – to všetko s cieľom stimulovať svalový rast.
Avšak absencia oneskorenej bolesti svalov po tréningu môže byť v skutočnosti príznakom pretrénovania – a nie podtrénovania. Samozrejme, nechceme tým povedať, že všetky svalové skupiny reagujú na tréningové zaťaženie rovnako. Niektoré svalové partie sú na potréningovú bolesť náchylnejšie než iné. Vo všeobecnosti pravdepodobne zistíte, že telesné oblasti s väčšou mierou svalového rozvoja budú vykazovať prejavy potréningovej bolesti oveľa ľahšie a častejšie než tie menej rozvinuté, tvrdohlavo odolávajúce vášmu tréningovému úsiliu. To je tiež dôvod toho, prečo sú skúsení kulturisti takí nadšení, keď ich po tréningu bolia svaly. Majú totiž pocit, že to konkrétnej svalovej skupine, ako sa vraví, vytmavili. Pocit svalovej bolesti je vnímaný ako indikátor toho, že dotyčná partia dostala poriadne zabrať – a teda že následné zotavenie rezultuje do svalového rastu.

V reakcii na zmienenú situáciu teda kulturisti tvrdošijne zvyšujú objem a náročnosť tréningu, napriek tomu sa však fenomén potréningovej bolesti svalov u nich nemusí vôbec objaviť. Často však nastáva práve pretrénovanie.
Je až zarážajúce, ako ľahko niektorí jedinci priľnú k myšlienke, že čím viac v posilňovni drú, tým lepšie. Neuvedomujú si však prostý fakt, že snaha o zvyšovanie náročnosti cvičenia pridávaním ďalších opakovaní, sérií a tréningových jednotiek je často tým pravým dôvodom, prečo ich telo nereaguje tak, ako by chceli. Nástup syndrómu pretrénovania sa potom u nich prejaví akoby plochým vzhľadom svalov, ktoré sú nevýrazne, stagnáciou až zhoršením svalového rozvoja a zvýšenou náchylnosťou na zranenia. Vyspelí cvičenci však príznaky pretrénovania často prehliadajú, nechápu alebo ignorujú, hoci sú pomerne ľahko rozpoznateľné.
Na druhej strane – a to vám vzhľadom na početnosť článkov, zaoberajúcich sa touto problematikou, zrejme príde divné – sú ozajstné prípady pretrénovania naprieč fitness komunitou pomerne zriedkavé. Z toho vyplýva otázka: Pri tak nízkom percente návštevníkov fitcentier, podstupujúcich seriózny kulturistický tréning, a pri ešte významne nižšom podiele tých, čo naozaj trpia syndrómom pretrénovania, prečo táto téma púta toľko pozornosti?
Dôvodom môže byť fakt, že ľudia, ktorí chodia do posilňovne, chcú veriť, že trénujú tvrdo. S týmto na zreteli im potom vedomie existencie čohosi, ako je syndróm pretrénovania, dáva morálne právo na to, aby – kvôli lepším výsledkom – eventuálne poľavili v tréningu. Veď kto by nechcel získať viac za menej? Je to hlboko v ľudskej povahe: mať tučný zisk pri menšom úsilí, mať väčší výnos, než bol pôvodný vklad.
Zmysel predchádzajúcich riadkov je teda v tom, aby vás posmelil učiniť onen príslovečný krok vzad a reálne zhodnotiť, čo v posilňovni naozaj robíte. Tak, aby ste dokázali úprimne posúdiť vaše tréningové zaťaženie. Skôr než unáhlene označíte seba samých za pretrénovaných, uistite sa, že v skutočnosti nie ste, naopak, podtrénovaní. A nemýľte sa v tom, že prostý sumár hodín, strávených v posilňovni, a súčet absolvovaných sérií vám poskytnú správnu odpoveď. Tá sa skrýva najmä v kvalite tréningu. Zapamätajte si, že i v tomto prípade platí, že kvalita (tréningu) je omnoho dôležitejšia než kvantita.

Text: Dr. Carlo Colker M.D.