DOMINIK FILO: Nie je to iba o svaloch. Dôležité je to, čo má človek v hlave.

Dominik Filo

“Nie je to iba o svaloch. Dôležité je to, čo má človek v hlave,” hovorí trojbojár Dominik Filo. Rozhovor vypracovala Erika Zajacová.
Dominik Filo (24) je príkladom, ako sa dá aj tvrdý šport robiť s citom. Pôvodne hrával basketbal, s cvičením začínal v domácej posilňovni. Keď si roztrhol väzy v kolene, rozhodol sa naplno venovať iba činkám. Dnes nás na medzinárodných pódiách reprezentuje v silovom trojboji. Čerstvý inžinier má podľa vlastných slov posilku najmä pre zábavu, svojimi výkonmi ale konkuruje aj oveľa skúsenejším súťažiacim.

Dominik Filo

V rozhovore sa dozviete:

prečo súťaží iba RAW,
podľa čoho si vyberal trénera,
čo je podľa neho dôležitejšie než tréning,
aké sú rozdiely medzi silovým trojbojom na Slovensku a vo svete,
či ho niekedy uvidíme na kulturistických pódiách,
čo by poradil chalanom, ktorí s cvičením začínajú.

Dominik, na akú súťaž sa momentálne pripravuješ?

Najbližšie ma čakajú Majstrovstvá Európy v Litve, prípravu začínam približne v polovici septembra. Teraz už druhý týždeň vôbec necvičím (august, pozn. autora), potrebujem sa dať dokopy. V poslednej príprave sa objavili problémy s lakťom a bedrovým kĺbom a začalo ma to obmedzovať aj v bežnom živote. Povedal som si, že potrebujem chvíľu pauzu. Veľa ľudí vidí iba medaily, súťaženie so sebou ale prináša aj menej príjemné veci.

Naposledy si v júli absolvoval Univerzitný pohár v Estónsku. Ako spomínaš na túto súťaž?

Bol to príjemný zážitok. Aj keď som po príprave dobitý ako pes, videl som kus sveta. Prvý raz som letel, prvý raz som jedol sushi. Zažili sme aj iné veci, než len železo a súťaženie. Bol som prekvapený, že som získal bronz z ťahu, pretože som posledný pokus kvôli bedru už úplne vypustil. V mojej kategórii je na svetovej úrovni 282,5 kg na mŕtvom ťahu smiešna váha. Ak nedrepuješ 300, väčšinou si ani neškrtneš.

Tento rok si mal pomerne náročný. Nielen, že si absolvoval viacero súťaží v zahraničí, ale podarilo sa ti aj úspešne zoštátnicovať. Ako dopadli súťaže, na ktoré si sa pripravoval pomedzi diplomovku a učenie ?

Je pravda, že jar bola náročná. Dokončoval som na poslednú chvíľu diplomovku, bol som nervózny a stále som myslel na školu. Tréningy boli rýchle, väčšinou som sa na nich len trápil. Záležalo mi na škole, no nechcel som sa vykašľať ani na trojboj.
To všetko sa veľmi odzrkadlilo aj na mojom výkone, takže tohtoročná príprava na majstrovstvá Slovenska v Bardejove a následne aj príprava na svet boli asi najťažšie, aké som zažil. Šupy, ktoré som bežne zvládal na tréningu, som na súťaži nedal. Na výhru to síce stačilo, podarilo sa mi zapísať 5 národných rekordov, ale nebol som spokojný. Vedel som, že po fyzickej stránke mám na viac.

Dominik Filo

O tebe je známe, že súťažíš výlučne bez dresov, teda “raw”. Prečo?

Vždy, keď po súťaži vidím, akí sú chalani z dresov podliati a dooškieraní, čudujem sa, že im to za to stojí. Aby všetko počas pokusov prebiehalo hladko, potrebuješ najmenej dvoch ľudí, ktorí ťa obliekajú a viažu bandáže, ďalší nahlasuje pokusy. Môžeš síce viac taktizovať, ale takisto s ním musíš byť zžitý, mať nacvičenú presnú dráhu pohybu pre konkrétny dres. Narozdiel od raw tam 10 kíl nehrá rolu, mňa napríklad naposledy pripravili o bronz.
Nehovorím, že dresy sú pre slabých, ale keď si silný, tak to ukáž bez dresu. V drese je často najlepší ten, kto znesie najviac bolesti. Pri rawke je najlepší ten, kto je najsilnejší.

Kde vidíš najväčšie rozdiely medzi silovým trojbojom na Slovensku a v zahraničí?

Na Slovensku je trojboj slabo propagovaný, takisto v ňom nie je poriadna konkurencia. Na súťaži býva v mojej kategórii tak 10 pretekárov, druhý má už približne o 80 kíl v celkovom súčte menej, čo je na raw naozaj veľmi veľa.
Medzinárodné súťaže sú úplne iná liga ako tie na Slovensku. Tu nás je v kategórii možno desať, tam je 30 nabitých pretekárov, ktorí prišli vyhrať. U nás mi to niekedy pripadá, že nahovoria hocikoho z dediny, aby išiel súťažiť. Že bude mať medailu, lebo budú iba dvaja v kategórii. Decká si potom myslia si, že úspech príde len tak. V ozajstnom trojboji to tak ale nefunguje.
Ak sa chceme s niekým porovnávať, musíme sa pozrieť za hranice, nie medzi seba. Napríklad Ukrajinci sú technicky neskutočne namakaní borci a trojboj berú ako náboženstvo. Pamätám si, ako raz išiel Ukrajinec na pokus o svetový rekord. Nedal. Po pokuse som videl, ako ho tréner na chodbe “spucoval”, a pritom mu už o nič nešlo – bol prvý aj tak.
Na Slovensku máme kvalitných pretekárov iba zopár. Občas sa nájde niekto, kto vyskočí, ale to je všetko. Takisto máme taký nešťastný zvyk – chodíme na preteky “skúsiť”, neveríme si. Ja idem na každú súťaž s tým, že si verím – a na medzinárodných súťažiach sme všetci takí. Všetci makáme a chceme na súťaži ukázať maximum.

Ako si sa dostal k trojboju?

Vo fitku ma to už prestávalo baviť, nemal som cieľ. Prišiel som na tréning, zapumpoval bicepsy, ale chýbal mi ďalší stimul.

Robo Valach a Dominik Filo

Nie vždy ale platí, že kvalitný pretekár je aj dobrý tréner. Ako hodnotíš tvoju spoluprácu s Robom, resp. je jediný, kto má na tvojej príprave podiel?

Pri mojej prvej príprave na majstrovstvá Slovenska som zistil, že to nebude med lízať. Trvalo pár týždňov, kým sa telo adaptovalo na taký typ tréningu. Keďže príprava trvá zväčša 8 – 10 týždňov a záver je už naozaj náročný, je dôležité mať pri sebe na tréningu niekoho, kto je zodpovedný, pomôže naložiť činku, dokáže istiť pri pokuse a správne namotivovať.
Je to skutočne dar mať niekoho takého. Treba si vážiť ľudí, ktorí sú ochotní venovať svoj voľný čas a energiu, aby vám pomohli pripraviť sa na súťaž čo najlepšie. Rád by som poďakoval Robovi za všetku energiu, ktorú do mňa vložil. On ma dostal tam, kde dnes v tomto športe som. Už to nie je len vzťah zverenec a tréner, ale získal som aj super kamaráta. Takisto nemôžem zabudnúť ani na Maťa Tuchyňu. Bez nich by som to určite nezvládol.

Z ktorej súťaže máš najkrajší zážitok?

Najradšej spomínam na minuloročné majstrovstvá Slovenska v Žiline. Robo dobre taktizoval. Odhadol, koľko môžeme prihodiť, ja som to zdvihol a vyhral som. Tatko mi prišiel gratulovať, ale nevedel, že som vyhral. Vždy ma od trojboja odhováral. Hovoril, že budem dobitý a ubolený. A mal pravdu. Keď potom ale vidíš spokojného rodiča, ktorý je hrdý na svoje decko – vtedy ti je jedno, aký si ubolený – a je to viac než akákoľvek medaila alebo pohár.

Dominik Filo

Kto zo zahraničných trojbojárov ťa inšpiruje?

Teraz som začal sledovať Bretta Gibbsa, páči sa mi aj Russel Orhii. Obaja sú v nižšej kategórii a sú to mladí chalani. Technicky nádherne dvíhajú a sú fakt silní. Inak ma trojboj veľmi nebaví sledovať, radšej si pozriem iný šport. Občas si prejdem nejaké kulturistické videá alebo strongmanov, to je podľa mňa oveľa zaujímavejšie ako samotný trojboj.

Takže ťa najbližšie môžeme očakávať na kulturistických pódiách?

Predtým, než som začal s trojbojom, ma veľa ľudí tlačilo do kulturistiky. Ja ale nemám rád, keď som stredobodom pozornosti. Nie som ani vizuálne taký príťažlivý, ako napríklad Timea Trajteľová. Tá žena príde na pódium a v momente ostatné baby prestávajú existovať. Človek na to musí mať talent a trochu exhibicionizmu. Ja som radšej v úzadí. Trojboj mi vyhovuje, lebo to nie je masový šport. Aj keď si na pódiu počas pokusu sám, dokopy nikoho nezaujímaš.

Silové športy sú trochu nešťastne známe aj tým, že veľa športovcov si časom začne pomáhať nepovolenými látkami – najmä, ak sa výkonnostne dostanú na svetovú úroveň. Musel si sa v rámci svojej športovej kariéry s niečím podobným vysporiadať?

Keď prišli prvé úspechy, ľudia začali byť zvedaví. Hovorili, že som začal sypať, aj Roba sa na to pýtali. Lenže medaily neprišli zo dňa na deň, ako to oni prezentovali. Všetky som si poctivo odmakal, iba som nemal potrebu sa na každom tréningu fotiť a každého s tým otravovať. Nie som aktívny na sociálnych sieťach, nerád sa pretŕčam. Radšej nechám za seba hovoriť výsledky.
A úprimne, nevidím dôvod na to, aby som sypal. Okrem toho, že to ničí zdravie, čo všetci vedia, je to aj drahé. Na intráku som bol rád, keď mi ostali peniaze, aby som si mohol ísť zatrénovať. Sypačka si skôr či neskôr nájde každého. Dôležité však je, ako sa k tomu človek postaví. Nevidím dôvod na to, aby som dával do stávky zdravie.

Dominik, čo by si poradil chalanom, ktorí s cvičením začínajú?

Aby neurobili tú istú chybu ako ja. Hrával som basketbal a popri tom som cvičil, lebo som si myslel, že mi to pomôže v hre. Áno, silový tréning môže pomôcť v každom športe, ale ja som v tom nemal žiadny systém. Tréning, fitko, tréning, fitko. Nikto ma nevedel usmerniť a nakoniec som si roztrhol som si väzy v kolene.
Nech určite vyhľadajú dobrého trénera, ktorý im ukáže základy, správnu techniku, naučí ich princípy, podľa ktorých telo funguje. Hlavne nech sú trpezliví, nehľadajú výhovorky a skratky, ale radšej poctivo makajú.
Keď som začínal, spravil som si v pivnici provizórnu posilku – kladka, lavička, zopár jednoručiek a doma vyrobená tyč. Nemal som ani stojan na drepy, činku som si musel najprv prehodiť ponad hlavu na chrbát. Ale všetko sa dá, keď sa chce – a ide to aj rozumne a čisto.
Takisto si dnes už myslím, že to nemusí byť iba o zdvíhaní železa – je fajn mať aj doplnkový šport. Plávanie, bicyklovanie, čokoľvek. Hlavne nech sa tým bavia a robí im to radosť. Nezáleží na tom, kto má na fotke na instagrame väčší biceps. Nie je to iba o svaloch – dôležité je to, čo má človek v hlave.
Autor rozhovoru: Erika Zajacová